Už aj ja som dostatočne “smart”

blackberry-bold-9780-1

Včera mi prišiel môj úplne prvý smrat phone- BlackBerry Bold 9780. Píšem o ňom až dnes, lebo sa u mňa v prvých hodinách vlastníctva prejavila závislosť na sťahovaní neskutnočne dôležitých aplikácii, čo mi zabralo presne celý deň. Nechcelo sa mi ísť behať, tak som svoje výčitky svedomia zahnala novou bežeckou aplikáciou Runtastic. Aby som nezaprela svoju technickú zdatnosť akýmsi zázrakom sa mi podarilo vypnúť mobilné siete, takže na telefóne fungovalo všetko okrem…volania a sms (keby som chcela volať a smskovať, nepotrebujem smartphone, nie?). Svojím hysterčením a nadávaním nad novou technológiou som prvé hodiny otravovala len Muža. Keď si demonštratívne nasadil sluchátka a pustil film Antikrist, prostredníctvom WhatsApp-u som presedlala na každého, kto bol ochotný počúvať o mojom novom telefóne a ešte som poslala pár zmätených mailov do servisu. Kto to kedy videl chytrý telefón, ktorý nevolá a neposiela SMS? Nie pane, nie som blondýna!!!

Dnes ma nechutne boleli zuby. Taká tá neurčitá bolesť, z ktorej som sa chcela škriabať po stene. Zachraňujem panadolom a listerinom. Že by zuby múdrosti? Ďakujem na tento víkend už sa cítim smart až-až…

PS: Ak to nebude zub múdrosti, odfotím vám o tretej ráno brnenskú zubnú pohotovosť, keď už mám čím…

Reklamy

Puberťáci na zabitie?

Videli ste film Podivný prípad Benjamina Buttona? Občas sa cítim, že aj môj život beží akosi naopak. Keď som bola teenegerka, správala som sa zodpovedne, vedela som, čo chcem od života a rodičia mojich kamarátov ich pustili KAMKOĽVEK, keď som tam bola ja a povedala som, že na nich dám pozor. Čo sa ale stane, keď sa v mladosti riadne “nevyblbnete”?

Presne tak. Ono si vás to nájde, dobehne a v lepšom prípade vás to nezabije. Nechcem toto moje obdobie označovať “krízou”, lebo ja sa krízovo ani kriticky necítim, akurát mi kvalitne zašibáva a chovám sa…neprimerane svojmu veku?

DSC_5117O prepitých a pretancovaných nociach tu písať nebudem. To pripisujem na účet životu v Grécku. Teraz som však doma a ako povedala moja mamička s oteckom z malomesta “mala by som sa konečne ukľudniť”. Nemala. Konečne by som sa mala prestať kľudniť. A to aj robím. Prefarbila som si vlasy. Na červeno. Lebo môžem. Bodka.

Kúpila som si dlhý zimný kabát. Červený, seriózny, v ktorom vyzerám ako pravá dáma. Preto som ho schovala na čas do skrine a v tejto pseudozime bez snehu radšej chodím vo veľkom svetri, ktorý je starší ako ja. (Nie je to handra, proste vyzerá COOL!!! Obhajujem sa.)srdcovy-tanec

Ďaľšou súčasťou môjho osobnostného vývoja sa stalo spustenie Spotify konečne aj v ČR- takže mi tu stále hučia hudobné vychytávky a ja pravidelne poskakujem a vlním sa po byte. Muž to ohodnotil: “Neviem, čo berieš, ale chcem to tiež.”

sony-mdr-zx100-cernaOd Ježiška (sestra) som dostala nové sluchátka, ktoré som si priala. Veľké, na celé uši. Parádne odrežú od okolitého sveta a všetkých tých múdrych rečí a názorov, ktoré vlastne nechcem počúvať. Začínam chápať, aké je super dôležité byť puberťákom pohrúženým do seba vo svojom uzavretom svete. Minimálne máte menšiu chuť cez sviatky pokoja vyvraždiť svoju mierumilovnú rodinu.

A v neposlednom rade som sa zamilovala. Čiste platonicky. Pamätám si, že toto som kedysi zažívala často, lebo vždy bol niekto, kto sa mi páčil. Nikdy by som “ho” nechcela seriózne, ale je kúzelné žiť s vedomím, že máte o kom snívať. Zaujímaví ľudia sú všade naokolo a mňa začalo baviť si myslieť, že sú lepší, ako v skutočnosti určite sú, lebo nikto nedokáže splniť to, čo si ja dokážem vysnívať.

Veľa šťastia do nového roku 2014 a hlavne prajem veľa “pubertálnej” radosti zo života :-*

Plachetnice

Sedím na letisku v Aténach. Čakám na svoj let do Viedne, kde ma po viac ako dvoch mesiacoch má čakať Muž. Zvláštny pocit. V hlave si prehrávam, že by som niekedy rada stropila na letisku tú dojímavú scénu, kedy on na vás čaká a vy sa rozbehnete cez letiskovú halu, skočíte mu do náruče, v pozadí bude hrať romantická hudba a celé letisko sa na chvíľu zastaví, pretože VY ste sa pobozkali.

Toľko na úvod. Problém s mojím plánom je, že nevyzerám krásne a očarujúcu, lebo som noc strávila spaním v kresle na trajkte. Predchádzajúcu noc som strávila na párty. Čas medzi tým som predepresívnila nad krétskou rakijou, lebo JA NECHCEM ÍSŤ DOMOV. V tomto rozpoložení sa neskáče do náruče milovanému mužovi. V takejto situácii ani neviete, či chcete milovaného muža vidieť. Čo mám vlastne teraz doma robiť? Čo som to zvykla robiť ešte pred pár mesiacmi? Neviem si akosi spomenúť, ako to vyzerajú dni bez salsy, alkoholu, paliem, posilovne zadarmo, teplákov na univerzite a toho, že si pripadám “espacial” a exotická. Asi budem musieť prestať vykrikovať po uliciach a sprosto nadávať ľuďom v jazyku, ktorému nerozumia- lebo DOMA to nie je cool. Nikto nechápe moje vtipy, lebo …to sú iné vtipy.

Celé mesiace som sa tu dožadovala zmeny života. Evidentne sa dostavila, lebo teraz neviem, ako sa mám vrátiť k tomu predchádzajúcemu životu. Takému, kedy som nesedela na letisku a na ceste domov si nepozerala možnosti, ako zas niekam vycestovať. Keď som nerozmýšľala, čo a koho som nechala za sebou.

Tak si tu sedím, pozerám ako lietadlá pristávajú a vzlietajú. Tento rok nemám chuť na vianočného kapra. A nechcem sneh. Keď sa ma sestra pýtala, čo chcem od Ježiška, napadlo mi, že KAJAK. Vážne. Bolo by super, mať kajak, ale ten asi nedostanem. Tak sa pri tých pristávjúcich lietadlách teším na plachetnice. Keď sa sem v januári vrátim, chcem ísť plachtiť. Je to otázka života a smrti- vidieť svet z plachetnice.

Čakanie na vianočnú náladu pod palmami

Čas v zahraničí veľmi rýchlo letí. Keby si nepíšem denník, ani neviem, čo sa v jednotlivé dni stalo, lebo mám pocit, že stále niečo robím, cestujem, spoznávam nových ľudí. Vďaka tomu je jeden reálny deň pocitovo dlhý minimálne týždeň.

O týždeň letím domov na pár týždňov. Domov, kde všetci prežívajú vianočnú náladu a sviatky rodiny. Vždy som mala rada Vianoce, ale tento rok som akosi neurčito rozladená. Možno je to tým, že práve sedím v Starbuckse, pijem si svoje vianočné kapučíno, počúvam koledy a pozerám sa z okna na PALMY, MORE a SLNEČNÝ DEŇ!!!

Nechcem sa sťažovať, aké je to hrozné, že v decembri chodím vo svetri, ale ono je to naozaj zvláštne. Len pre úplnosť informácii, vďaka tomu, že v decembri chodím v mikine, alebo svetri všetci vedia, že som cudzinec už od pohľadu. Domáci totižto chodia v regulérnych zimných bundách, čiapkách a šáloch.

Priatelia (rozumej kamarátov v ČR a SR) sa ma pravidelne pýtajú, kedy už priletím a či sa teším domov. Pravdou je, že neviem. Viem, že by mi mala chýbať rodina, kamaráti, turbomošt na svoboďáku, sneh alebo teplá voda, ktorá tečie celý deň (tu je to len večer), práčka ktorá mi neničí veci, sviečková s knedlíkom alebo čokoľvek z môjho normálneho života. Pravdou je, že nechýba.

Jediné, čo som si tu potvrdila je, že dokážem žiť kdekoľvek a evidentne si všade nájdem priateľov, ktorých budem mať rada nadovšetko na svete. Všade dobre, doma najlepšie? Kde som vlastne doma už ani neviem. Jediné čo mi napovedá je oficiálne trvalé bydlisko uvedené na občianke…

Auuu všade samá krv a olivovníkové háje

V rámci Erasmu som vyhlásila vojnu sama sebe. Každý deň robím niečo nové, čo som vždy chcela urobiť, ale nemala som odvahu. Alebo niečo, čo som ani urobiť nechcela, ale proste to stálo za skúsenosť.

Jedným z bodov v mojom Bucket-liste bolo darovanie krvi. Dnes bola na univerzite hromadná akcia a tak som sa pripravila. Včera som na párty nepila, nefajčím, spala som (pýtali sa, či som spala 7 hodín- toľko som asi nespala…DLHO).

Ako vždy som si prešla potrebnými papierovačkami, odbermi, všade naokolo krásni chlapi v bielom (pekný chlapi sú tu asi len grécky doktori). Asi trikrát som musela meniť kreslo z ľavej strany na pravú a späť, lebo sestrička mi nemohla trafiť žilu. Potom prišil doktor s veľkým ČERVENÝM nosom a hľadal žilu on. Vedľa sediaci chlapci, ktorí už boli adekvátne odstreďovaní sa mi smiali, lebo sa ma stále každý len pýtal “Are you okay?”. Obmedzená grécka doktorská angličtina, alebo odborne doktorský grenglish sa obmedzil len na toto.

Nakoniec sa uzniesli, že ma nebudú trápiť a moje žili sú moc tenké na to, aby do nich narvali tú hrubú ihlu. Najviac ma pobavil výrok sestričky, ktorá mi dopichala obe ruky, že “mi nechcú ublížiť”.

Vo finále som sklamaná a trochu smutná, že som nemohla darovať krv, ale aspoň si môžem povedať, že som to skúsila. Ešte to skúsim v ČR, aby som si bola istá, že vadné sú moje žily a nie grécke ruky a potom podám novú správu.

AUuuu.

Grécka tagédia- 1.časť (zemetrasenie a iné chuťovky)

Neviem ako veľmi sa šíria správy z tejto časti sveta na Slovensko a do Čiech, ale dúfam, že nie veľmi. Miniálne preto, že moji rodičia by chceli, aby som sa vrátila a každú chvíľu by sa tu o mňa niekto strachoval.

Predvčerom bolo na Kréte zemetrasenie. Nie také, čo si ani nevšimnete a našťasie ani to, čo stojí stovky životov. V tej chvíli som sedela na pláži, rozmýšľala o zmysle vesmíru a keď sa začalo všetko triasť, každého z mojich spolužiakov napadla tá istá myslienka: “Sakra, včera som nemal toľko piť”. V prvých sekundách logická asociácia. O minútu neskôr, žiadna sranda. Pre mňa ako obyvateľa kludného a v tomto smere nudného stredozemia tento zážitok stojí za zmienku.

Po radosti z prežitého dňa sme sa s chalanmi vydali na výlet. Informácia o tom, že sa tu bavím hlavne s mužmi je dôležitá aj pre budúce historky, takže si to uchovajte v pamäti. Na intráku som ja, veľa anonymných grékov a moji skvelí 4 susedia 🙂 Áno, ŽIADNE ŽENY- raj na zemi.

Takže ráno ma donútili vstať z postele o 8:00 (išla som spať o 4:00, pre úplnosť záznamu), nasadnúť do maličkého prenajatého auta, kde som samozrejme ako jediná ženská sedela v strede. Paráda, ľudský kontakt všade naokolo. Potom sme išli na “prechádzku”. Keď mi deň pred tým povedali, že si spravíme 5 km dlhú prechádzku kaňonom, tešila som sa. Ráno mi došlo, že to “kaňonom” neznamená, že nebudem musieť 5 kilometrov šlapať po skalách do kopca, takže asi po hodine na ostrom gréckom slnku po 4 hodinách spánku som vážne zvažovala skok z útesu. V každom prípade som to prežila, s minimom frflania. Za odmenu sme išli na pláž na južnú čas ostrova. Hippie pláž Mattala vyzerala na prvý pohľad ako dostatočná kompenzácia za moje horské utrpenie. Myslela som si to až do chvíle, kým som nevliezla do vody, kde boli vlny tak silné, že ma oplieskali o skalu, samozrejme mi hneď vytiahli prsia z plaviek (klasická plážová anegdota) a následne som si rozrezala nohu.

Záver z týchto dní na Kréte je, že aj keď prežijete zemetrasenie neznamená to, že ste za vodou. Lebo ďalší deň vás môže tá voda chytiť, obiť o skalu a nechať sedieť na pláži s krvácajúcou končatinou plnou piesku.

Ďalší diel seriálu Grécka tragédia bude venovaný gréckej dochvílnosti, úradom a zbytočnému papierovaniu.

Kam som zmizla?

Rýchle vysvetlenie, prečo som niekoľko týždňov nepísala blog, prečo nepridávam fotky a čo sa so mnou deje. Je to jednoduché. Som na Kréte. Nie na dovolenke, študujem tu a zostanem tu asi do polovice februára.

Už teraz mám toľko zážitkov, že každý by vystačil na samostatný článok, takže asi to budem musieť skrátiť a dávkovať postupne. Ak vezmem udalosti z rýchlika, behom posledných dvoch týždňov som vyriešila dilemu v zmysle- čo a ako si má preboha žena zbaliť na exotický ostrov, kde zostane pol roka, ale pritom je nehorázne limitovaná palubnými predpismi leteckej spoločnosti? Takže mám samé letné oblečenie, tonu kozmetiky a do váhového limitu sa už nezmestila zrkadlovka- takže pardon, fotky budú až neskôr.

Ďalší problém spojený s tým, že neviem po grécky a nie všetko sa dá vybaviť v angličtine? Hľadanie ubytovania za rozumnú cenu, následne dohadovačky na univerzite, pretože ak to neviete: V Grécku sa zase raz štrajkuje kvôli výrazným škrtom v rozpočte, čo postihlo väčšinu univerzitných pracovníkov, prichádzajúcich o miesta a v neposlednom rade študentov, ktorí nevedia, či nebudú musieť ísť domov pre zavreté školy. Našťastie, nemusím sa vracať, čo viem až teraz a posledné dva týždne vyzerali rôzne.

Stretla som veľa ľudí, zaujímavých aj menej zaujímavých. Zistila som že úroveň jazyka sa výrazne znižuje keď sa bavím so španielmi alebo ostatnými, ktorí vedia anglicky ešte horšie ako ja a vlastne je to aj tak jedno.

Opätovne som si potvrdila, že alkohol a párty sú pre mňa už znašne pasé…a začínam sa počas nich nudiť. Do istej miery je to spojené aj s mojím Mužom, ktorého mám doma. Vedeli ste o tom, že veta “Doma mám priateľa.” niektorým ľuďom (väčšinou práve zadaným) vôbec nevadí a na iných pôsobí rovnako, ako oznámenie “Mám lepru”?

Skype nepomáha vzťahom na diaľku, lebo keď s priateľom po sebe hodinu kričíme: “Počuješ ma?”, tak mám tendenciu byť nepríjemná a štekať po ňom, aj keď on za to nemôže…

Toľko k rýchlym reportom a teraz, keď už sa trochu ustálilo internetové pripojenie v campuse, možno sa mi podarí písať častejšie.